HISTÓRIA AIKIDÓ
V roku 1902 odchádza do Tokia kde si otvára papiernictvo. V tomto období mal Ueshiba možnosť zoznámiť sa so základmi niekoľkých bojových umení (Tenšin šinjo ryú, Šinkage rjú).
V roku 1903 bol naverbovaný do armády, kde bol známy hlavne pre svoje majstrovstvo v boji s bodákom.
V roku 1907 odišiel Morihei z armády a vracia sa do Tanabe. Jeho otec v tejto dobe využíva návštevy Kiyoichi Tgakiho a presviedča ho aby jeho syna vyučoval Judo. Morihei však aj naďalej navštevuje školu Goto od Yagyu ryu jujustu v Sakai, ktorú začal navštevovať ešte pred vojnou. Zakrátko získava diplom školy Goto. V roku 1910 sa Moriheiovi narodila prvá dcéra Matsuko.
V roku 1912 odchádza na ostrov Hokkaido a zakladá kolóniu nazývanú Shirataki. V tomto čase sa zoznamuje s majstrom Daito ryu jujutsu Sokaku Takedou u ktorého začína trénovať. V krátkom čase obdrží diplom daito ryu jujutsu.
V roku 1919 Yoroku Ueshiba vážne ochorel a Morihei opúšťa Hokkaido a vracia sa do Tanabe. Pri ceste do Tanabe sa stretáva s Onisaburo Degučim, vodcom náboženskej sekty ómoto kjó.
V roku 1920 Po smrti svojho otca, sa na jar sťahuje do Ajabe (sídlo ómoto kjó), kde sa snažil naplniť duchovný rozmer života. Tu zostal po dobu 8 rokov. V krátkom čase, so súhlasom Onisabura, otvára Ueshiba vlastnú akadémiu (Ueshiba juku) kde vyučoval bojovému umeniu členov náboženskej sekty ómoto kjó.
V roku 1921 je Ueshiba poznamenaný ďalšou osobnou tragédiou, krátko po sebe mu zomierajú obaja synovia (Takemori, Kuniharu). V tomto roku dochádza k rozpusteniu a zakázaniu sekty ómoto kjó vládou. Niekoľko osôb, medzi nimi tiež Onisaburo Deguči bolo zadržaných. Akadémia Ueshiba však pokračuje vo svojej činnosti. Tento rok je tiež rokom narodenia ďalšieho Ueshibovho syna - Kishomaru.
V roku 1922 umiera Ueshibova matka Juki. Ďalšie dva roky sa Morihei pokúša s pomocou Onisabura, ktorý bol prepustený na kauciu, znovu vybudovať ómoto kjó. Ueshiba sa postupom času odpútaval od tradičného Yaggyu ryu a Daito ryu jujutsu a vyvíja osobný štýl.V tomto roku bola táto syntéza pomenovaná ako Ueshiba ryu Aiki bujutsu.
V roku 1924 odchádza spolu s Degučim a ďalšími stúpencami ómoto kjó do Mongolska aby tu založili nový štát spočívajúci na základoch náboženstva. Táto expedícia však skončila neúspechom a jej členovia boli uväznený a odsúdený k smrti. Tesne pred popravou sa však objavil člen japonského konzulátu a po jeho intervencii im bola udelená milosť. V čase mongolskej misie Ueshiba len zázrakom niekoľko krát unikol smrti vďaka čomu v sebe objavil schopnosť predvídať smer letiacej guľky.
V roku 1925 sa Morihei stretáva s dôstojníkom vojnového loďstva, majstrom v Kendo, ktorý ho vyzýva na súboj. Ueshiba vyhral prakticky bez boja, pretože sa dokázal včas uhnúť každému seku či bodnutiu. Ihneď po súboji sa šiel osviežiť k prameňu vody a zažil pritom pocit veľkého duševného mieru a kľudu. Náhle mal pocit, že bol zaplavený veľkým zlatým svetlom. Túto svoju skúsenosť sám nazval jeho osvietením, jeho satori . Pod vplyvom tohto zážitku premenoval svoj systém na Aikibudo, čím oslovil úplne inú skupinu osôb. Jedným z nových záujemcov sa stal admirál Isamu Takeshita, ktorý pozval Ueshibu do Tokia, kde predviedol niekoľko ukážok svojho umenia pred najvyššími hodnostármi cisárskeho dvora.
V roku 1926 znovu na pozvanie admirála Takeshita odchádza do Tokia. Tu potom Ueshiba vyučoval osoby z najvyšších vojenských, politických či finančných kruhov. Po tom čo Ueshibu postihli žalúdočné problémy odchádza späť do Ajabe.
V roku 1927 znovu na pozvanie admirála Takishita, odchádza Morihei natrvalo do Tokia aby sa mohol plne venovať výučbe bojových umení. Po dvoch rokoch dočasného ubytovania sa sťahuje do domu v blízkosti chrámu Sengaku v Kuruma-ch, kde tiež zriadil dojo.
V roku 1930 dostaval vilu v Ushigome vo Wakamatsu-cho a začal s výstavbou nového dojo. V tomto roku ho navštívil zakladateľ juda Jigaro Kano. Moriheiové umenie urobilo naňho veľký dojem a na adresu Ueshibu sa vyjadril:"realizoval ste moju ideálnu predstavu o budo." v dôsledku toho Kano vysiela k Ueshibovy dvoch svojich žiakov - Džiró Takedu, Minoru Motchizukiho. Ďalšou významnou návštevou v tomto roku bol hrdina rusko-japonskej vojny generál Makoto Miura. Miura mal možnosť študovať daito ryu pod vedením Sokaku Takedy a bol veľmi skeptický voči novému budo. Na Toyamskej vojenskej akadémii zorganizoval ukážku na ktorej chcel Ueshibu podrobiť dôkladnému testu jeho schopností. Po vyzvaní zaútočil na Moriheia s plnou silou, ale bol ľahko a presvedčivo porazený. Miura uznal svoju chybu a na mieste sa stal Ueshibovým žiakom. Zároveň požiadal Moriheia aby sa stal inštruktorom na vojenskej akadémii v Toyame.
V roku 1932 bola založená spoločnosť pre rozvoj bojových umení Japonska a v roku 1933 bol Morihei Ueshiba zvolený za jej prezidenta. Prvým Európanom ktorý študoval v Kobukane sa stal profesor orientalistiky Salvatore Merge, ktorý bol v Japonsku ako člen talianskej diplomatickej misie.
V roku 1939 bol Morihei pozvaný do Mandchurie, kde bojoval proti bývalému zápasníkovi suma Tenryuovi a porazil ho pomocou jedného prsta.
V roku 1940 dostáva Kobukan štatút školiaceho strediska uznávaného ministerstvom zdravia a hygieny. V tom istom roku policajná akadémia, kde Morihei vyučoval, prijala a oficiálne doporučila Aikibudo ako ideálne bojové umenie.
V roku 1941 bolo aikibudo zaradené do Budokukai (vládny zbor, ktorý zhromažďoval všetky bojové umenia v jednu organizáciu).
V roku 1942 prenecháva Morihei dojo vo Wakamatsu-cho svojmu synovi Kishomarovi a odchádza so ženou do Iwamy kde vystaval chrám aiki a dojo. Dojo bolo dokončené v roku 1945 a dnes je známe ako dojo Ibaragi.
Do roku 1950 Ueshiba predvádzal ukážky svojho umenia po celom Japonsku.
V roku 1960 bol Morihei odmenený samotným cisárom Hirohitom.
V roku 1961 na pozvanie aikikai z Havaja navštevuje Ueshiba spojené štáty. Pri tejto príležitosti sa vyjadril: "až do dnešného dňa som zostával v Japonsku, aby som postavil zlatý most a spojil celé Japonsko. Na Havaji chcem začať stavať strieborný most, aby som ho mohol neskôr rozšíriť na celý svet a spojiť tak rozdielne národy v harmónii a láske, ktoré sú obsiahnuté v aikido".
V roku 1964 znova obdržal od samotného cisára Hirohita uznanie za výnimočné prispenie k vývoju bojových umení.
